officeyoga.sk > Dychové techniky  > Najčastejšie chyby, ktoré robíme na yoge (2. časť)

Najčastejšie chyby, ktoré robíme na yoge (2. časť)

Ak chodíš na mnou vyučovanú yogu, tak vieš, ako veľa počas nej rozprávam. Áno, ten ukecaný právnik vo mne sa nezaprie a ako by moja mamina povedala, tá huba sa jej proste nezavrie 🙂 Ale aspoň rozprávam k veci. Dávam cez inštrukcie mojím yogínom návod, ako yogu praktizovať tak, aby z nej mohli prijať čo najviac benefitov. A to tak po stránke tela ako aj mysle. A kým v poslednom blogu som sa venovala Najčastejším chybám, ktoré robíme na yoge z hľadiska tela (t. j. anatomicky či fyziologicky nesprávne, alebo v nesúlade s individuálnym zdravím a celkovo bezpečnosťou v kombinácii s efektivitou), tak v tomto blogu si posvietime na tie nedokonalosti, ktoré má na rováši naša myseľ. Sú skôr mentálneho či psychického charakteru, ale neveril by si, ako dokážu celkový zážitok zmeniť na nepoznanie. K horšiemu, ak si tie chyby pestuješ a nie si ochotný ich definovať a meniť a, naopak, k lepšiemu, ak aktivuješ v sebe vnútorného kritika a s láskavosťou, súcitom a trpezlivo ich začneš jednu po druhej odstraňovať. Nech sa páči, tu je návod: 
 
1. Netrpezlivosť pri výdrži v asánach
Často ju vnímam prítomnú u vás najmä počas dynamickejších foriem yogy, kedy si pojem „flow“ niekedy mýlime so šprintom. Ale aj vinyasa štýl yogy by mal rešpektovať tempo dychu a práve jemu uspôsobiť rýchlosť resp. pomalosť výkonu pohybu. A dych by mal byť hlboký, v nádychu aj výdychu trvajúci asi 4-5 sekúnd. Rozumiem tejto nedočkavosti, nakoľko ja sama som s ňou mala kedysi problém (a občas ešte stále mám, ale už viem, že problém je na mojje strane a nehľadám ho inde). Ak si v bežnom živote netrpezlivý, dynamický, občas až zbrklý a neposedný, zaručene sa to prejaví aj v yoge. Dokonca často pocitmi nervozity, otrávenosti, ba až hnevu!  Našiel si sa v tom? Aj Ty sa občas pristihneš pri momente, kedy si pomyslíš „to je ale nuda“, alebo „kedy už to skončí?“, či nebodaj v sebe samom preklínaš za tento stav lektora yogy? Tak, ako sú vlastnosti ako rýchlosť, dynamika či hyperaktivita v mnohom prospešné, tak vedia byť aj na škodu. Ak sa v yoge náhliš, uniká Ti práve to, čo by si mal šancu prežiť, ak by si venoval o pár nádychov-výdychov danej asáne, technike viac. A tým je práve precítenie v dôsledku stíšenia sa a vyššej miery všímavosti. A čo by som Ti poradila z vlastnej skúsenosti? Skús v rámci snahy nachádzať rovnováhu, balans, vnímať výdrž a spomalenie v yoge ako príležitosť kompenzácie a skrotenia svojho dominantného yangu. Ak sa pristihneš pri náhlení sa, tak sa nad sebou len pousmej a pripomeň si, že každá yogová pozícia sa začína až momentom, keď z nej chceme odísť a tá asána, ktorá Ti robí najväčší problém, je presne tou, ktorú najviac potrebuješ praktizovať.
 
2. Odmietanie pozície dieťaťa
Nakoľko každý máme inú fyzickú kondíciu a takisto v odlišnom stave prichádzame na svoju prax, tak ani pri dodržaní istého stupňa náročnosti yogovej zostavy nie je zaručené, že každý bude vládať rovnako. A práve k tomu slúži v yoge pozícia dieťaťa. Ja zvyknem hovoriť, že je darom yogy pre nás yogínov a kedykoľvek sa do nej môžeme schúliť. Nemali by sme sa za to hanbiť, nemali by sme ju vnímať ako vzdávanie sa, či neboj zlyhanie. Skôr naopak. Ak dokážeme natoľko načúvať sebe samému, že v náročnej dynamickej sekvencii, kedy naše telo jednoducho už nevládze, si doprajeme asánu dieťa, tak sme vlastne o ďalší krok bližšie k porozumeniu podstaty yogy. Lebo nakoľko kontakt tela a mysle spočíva aj v tom, že sa zosúladia a nie, že myseľ kričí stačííí a telo sa tvári, že ju nepočuje, lebo veď „ako by to vyzeralo, ked ostatní vládzu!“ Pomôckou nech Ti je zásada, že nie Ty sa prispôsobuješ yoge, ale yoga Tebe. Dovoľ preto, nech Ti slúži a nech to nie je naopak. A keď Ti bude naozaj to dieťa treba, tak si ho dopraj s hrdosťou, že občas prliš silné ego nahradila pokora. A navyše, v yoge je pozícia dieťaťa úplne regulérnou asánou, žiadne leňošenie a podobne, a často je takým testom láskavosti voči sebe samému.
 
3. Kŕč v tvári
Niekedy si to ani neuvedomujeme, ako veľmi prísne sa na yoge tvárime. Občas až nahnevane, inokedy s hrózou, ako keby sme nesmierne trpeli. Mimika našej tváre vtedy odzrkadľuje reakciu nášho tela a mysle, ktorá sa zasekla niekde na polceste za nádychom a výdychom. Väčšinou totiž práve vtedy, ak flákame hlboký, plynulý a zvučný dych, tak sa to prejaví na mimických svaloch našej tváre, ktoré vystrúhajú grimasu. Často ide o prísne stiahnuté ústa, zaťaté zuby, napnuté líca, vypúlené oči, ba až po vrásku medzi obočím a zvraštené čelo. Väčšinou je to zapríčinené koncentráciou, ktorej však chýba uvoľnenie a regulovaný dych. Takže až sa najbližšie v yoga shale so zrkadlom ocitneš tvárou-tvár k odutému buldogovi a spoznáš v ňom seba, skús cez úsmev uvoľniť mimiku tváre, pootvoriť jemne ústa, poriadne sa predýchať a tvár nechať v neutrálnom výraze.
 
4. Nerešpektovanie toho, aký máme deň 
Nie vždy je telo či myseľ v stave podávať maximálne výkony. Aj preto zvyknem hovoriť, že nikdy nie je potrebné yogovú prax vynechať, ak sa zrovna necítime najlepšie, lebo jednak si ju vždy vieme uspôsobiť k našim možnostiam a jednak existuje množstvo druhov a štýlov yogy, že ak máš zrovna svalovicu z fitka, menštruáciu či unáhlený deň, namiesto power yogy si môžeš dať yin yogu. Po vhodne zvolenej yogovej praxi sa vždy dostaví pozitívny účinok tak na telo ako i myseľ, čo mám potvrdené za tie roky praxe i učenia tak ja, ako aj na základe odozvy mojich yogínov. Preto Ti odporúčam, aby si bol voči sebe úprimný a našiel si medzi stavom motivácie, odhodlania, disciplíny a prístupom rešpektu, úcty a láskavosti voči sebe samému vhodný pomer. Lebo v dnešnej predimenzovanej dobe plnej nárokov na seba samých sa patrí občas povedať si aj „ok, tu stačí, ďalej nejdem“. Skús si na to spomenúť pri svojej najbližšej streche, keď sa budeš čudovať, prečo zrazu nedáš päty úplne na zem, keď minule Ti to išlo…
 
5. Vzdávanie sa, neskúšanie
Na každej yoga lekcii zvyknem dávať nejakú výzvu, aby sme sa krok za krokom posúvali. Takmer pravidelne je sprevádzaná presne dvomi typmi reakcií – prvou je nadšenie, hranie sa, vymýšľanie, padanie a kopec smiechu a druhou je krútenie hlavou, rozhorčovanie sa s poznámkami typu „to ja nikdy nedám“ a „to sa nedá“ a podobne. Negatívne presvedčenia o sebe samom sú vlastne akousi predpoveďou toho, čo bude nasledovať. Ani to telo či myseľ nenecháme vyskúšať si, čo to obnáša, rovno danú výzvu zaradíme do foldra „nedá sa“. Čo takto si radšej povedať „ešte to neviem, ale učím sa to, snažím sa“. Veď yoga je predsa cesta a nie maratón a s prístupom „chcem všetko hneď teraz, alebo radšej nič“ v nej neobstojíš. Preto pri najbližšej inštrukcii skúšať obchytiť sa v rotácii pod kolenom alebo pri prechode do nácviku vrany si povedz, že je to len yoga, o nič predsa nejde, a kdekoľvek si, tak tam proste buď. A radšej mať medzi prstami pol metrovú fugu chýbajúcu k obchyteniu, ako to nikdy ani neskúsiť.
 
6. Hnevanie sa, keď to naopak, hneď nejde
To je druhý extrém, že zabúdame na tú prostú radosť z cesty, procesu a hneď chceme hmatateľný výsledok. Nemožno nám to až tak zazlievať, keďže honba za okamžitým efektom je na západe niečo ako must-have, pričom východné civilizácie sú odjakživa skôr orientované na dôležitosť postupných krokov, z ktorých sa máme čo najviac naučiť a bez ktorých by sme si tú čerešničku na torte v podobe príchodu do cieľa vôbec nevážili. Ja sa učím posledné týždne stojku na rukách bez švihu a som úplne zmierená s tým, že mi to bude trvať mesiace, ba až roky a presne tak to má byť, aby tá moja „stojka“ bola postavená na pevných základoch. Lebo nie náhodou sa zvykne hovoriť, že najskôr sa musíme naučiť padať, aby sme mohli napokon vzlietnuť. Najbližšie keď Ťa chytí pocit frustrácie v yoge, si skús spomenúť na to, keď si bol malým dieťaťom, ktoré všetko skúšalo a bola to preňho hra a nie povinnosť. A ak chceš yogu praktizovať celý život, je dobré si tie ciele rozdeliť rovnomerne, aby si si nejaké výzvy nechal aj na dôchodok 🙂
 
7. Strach z dotyku seba samého (napr. pohladkanie)
Tak toto ma zaráža posledné týždne, kedy svojich yogínov v záverečnej shavasane vyzývam k priloženiu dlaní na miesta, ktorým sme venovali fyzický zámer (napr. brucho, nohy, panva, atď.) a k ich pohladkaniu. Mnohí sa totiž nie len, že odmietajú pohladiť po svojom tele, ale dokonca ignorujú moje odporúčanie sa ho vôbec dotknúť. Príde nám to trápne? Je to príliš chúlostivé, intímne? Alebo máme problém byť k svojmu telo láskaví, citliví a chrániť ho? Akokoľvek to je, rešpektujem tento odstup, ale vždy si trošku rypnem, lebo aj ja som s tým kedysi mala problém. V puberte som trpela anorexiou a svoje telo som v tomto období dospievania nie len, že nerešpektovala, ale vyslovene nemala rada. Trvalo mi roky vybudovať si k sebe zdravý prístup (a stále mám na čo pracovať) a dnes viem, že bez vyriešenia si vzťahu so sebou samým nemôžu fungovať naše vzťahy s ostatnými. Čiže, ak chceš dávať a prijímať plnohodnotne lásku, dotyk, pomoc, súcit, rešpekt či odpustenie druhým a od druhých, najskôr musíš začať od seba – budovaním priateľstva so sebou samým.
 
8. Hanblivosť 
Keď som začínala asi pred dvoma rokmi s pozíciou leva, v yoga shale bolo počuť hlasno vydychovať iba mňa, vyplazujúcu jazyk všetkým yogínom, ktorí istotne po sebe len s nepochopením pozerali a gúľali očami. Našťastie, tie moje boli zavreté, čiže si z tohto obdobia neprinášam žiadnu traumu 🙂 Odvtedy sa veľa zmenilo a dnes robia hlasného leva takmer všetci moji stáli yogíni a ja môžem popri tom vysvetľovať, ako nám takéto uvoľnenie čeluste povolí zovretie v sánke, zloží celodennú masku mimických svalov tváre, odstráni kŕče, napätie a schuti sa môžeme prejaviť nie len cez zvučný výdych, ale aj vyplazením jazyka. To isté sa týka ujaji dychu (ja ním dýcham bežne aj doma či v práci v náročnejších situáciách, už som preň získala novú prezývku – hroší dych!), ale tiež pookriatiu v podobe úsmevu – asány azda najdôležitejšej pre všedné dni, či vytrasenie nôh a rúk do vzduchu (tzv. elektrina), a kapitolou samou o sebe je ochota vyskúšať si pozície vo dvojici. Akože rozumiem, že sme všetci spotení, lepkaví, ale niekedy ma tie razantné odmietnutia, ba až odúvanie sa, úprimne, zarážajú. Ale opäť je to len odpoveď na vlastnú uzavretosť, strach, obavy, nedôveru a často aj prejav netolerancie a odsudzovania. Každý na ne máme, samozrejme, právo, ale možno by sme s nimi mali bojovať tak, aby sme pri tom neranili okolie.
 
9. Neuvoľnenie sa počas savasany
Vyšponované telo a la vojak, prísne zúžené pery a napätá tvár, pri akomkoľvek zvuku otváranie očí a obzeranie sa, čo sa deje, kontrola mobilného telefónu a pod. To je len slabý výber z toho, ako si nedovoľujeme uvoľniť sa v savasane – záverečnej relaxácii a tým zabraňujeme jej pozitívnym účinkom. Ja viem, že je to často náročné a aj ja som sa to musela učiť, ale keby som na začiatku poznala tieto praktické rady, určite by mi to trvalo kratšie 🙂 Dnes mi pomáha:
 
– ležať pohodlne (kľudne na bruchu či na boku, dať si dole gumičku z vlasov, pomrviť sa)
– zakryť si odhalené časti tela dekou či mikinou, aby mi nebolo zima, ponožky na nohy
– absolútne uvoľnenie všetkých svalov – ruky, nohy voľne, bez napínania
– vrátane mimických svalov tváre t .j. mierne pootvorené ústa, vysiaci jazyk, jemne zavreté oči bez zbytočného tlaku, odstránenie napätia medzi obočím
– všetko nechať ísť – fyzické pocty ako aj myšlienky – stať sa ich pozorovateľom a nerozvíjať ich
– sústredenie sa na dych (pokojný, predĺžený, hlboký a kľudne aj rátanie s každým nádychom a výdychom)
– podporiť zámer meditácie vizualizačnými a afirmačnými technikami (napr. prenesenie sa na miesto, kde sa viem dokonale uvoľniť a je mi tam dobre, predstava do detailov vrátane vôní, teploty, atmosféry a nevidenie seba ako druhej osoby, ale vnímanie z vlastného pohľadu, nie ako sen, vyslovovanie mantry či vlastnej podpornej myšlienky – napr. „ja som vďačný/spokojný…“)
 
10. Odchod v strede či pred savasanou
Záverečná pozícia mŕtvoly je pre mňa akýmsi vyvrcholením yogy. Je priestorom pre spomalenie všetkých životných funkcií – vrátane dychu a tepovej frekvencie, pre návrat do kľudovej telesnej teploty, dochádza v nej k aktivácii parasympatického nrvového systému (upokojenie sa a priestor pre prácu tráviaceho systému, revitalizácia a podpora imunitného systému). Odísť pred ňou (lebo veď už „necvičíme“) je podobné, ako čakať v reštaurácii na objednané jedlo a keď ho konečne donesú, tak sa zdvihnem a jedlo nechám nedotknuté. Práve v savasane totiž prijímame všetky benefity z fyzickej yogovej praxe a významne prehlbujeme účinky yogy na myseľ či duchovnú stránku. Príde Ti neproduktívna či nudná? Máš plný harmonogram (áno, dnes je každý „busy“ a nestíha…) a už to, že si si odskočil na yogu, je veľký pokrok? A vyskúšal si ju niekedy? Ten pocit uvoľnenia svalov, zavretie očí, zmäkknutie tváre, pustenie napätia, oddych pre hlavu, reset, obnova pre myseľ. Kedy nič nemusíš, nič Ti nechýba, „len“ Ti je tak obyčajne dobre. Ja osobne týchto pár minútiek vnímam ako jednu z najlepších investícií pre psychické, mentálne i duševné zdravie. Tak si skús pri najbližšom plánovaní svojho dňa zahrnúť do času na yogovú prax aj tých posledných 10 minút, pretože sa Ti vrátia niekoľkonásobne.
 
Opäť ma zaujíma Tvoj názor, či máš pocit, že Tvoja hlava Ti tvorí iné bariéry pri yogovej praxi ako tie, ktoré spomínam ja – budem rada, ak sa o ne podelíš. Inak je to so začiatočníkmi a inak s dlhoročnými yogínmi. O začiatočníckych očakávaniach a realite som nedávno písala v blogu Začínam s yogou – očakávania vs. realita a tie „pokročilé“ problémy s monkey head – ako sa často nazýva stav hlavy mimo prítomného okamihu – bbudú aj na mňa počas mojej yogovej cesty kdekoľvek striehnuť, takže keď vyzbieram ďalšiu desiatku, opäť Ti ju v blogu predstavím.